Ulice Konohy

Ranzi Shimura

A že mi to spravilo hrču! Orech ma trafil priamo do hlavy. Tým, že som bola zamyslená, ma to úplne vyviedlo z rovnováhy, až som začala balancovať na jednej nohea skackať dokola. Kto vie? Možno na mňa zavolali celú veverčiu armádu a za chvíľu sa spustí paľba. Nakoniec som sa na orechu ako správny shinobi pošmykla a strepala som sa na zadok. Ako ešte správnejší shinobi som zo strepania spravila kotúľ vzad a dobre že som nezletela z budovy po tom, ako som z kotúľu vzad vyskočila na nohy.
"V.. všetko podľa plánu!" Vyhlásila som pre seba, pripomínajúc anténu, jak som sa rukami snažila znova nastaviť balanc. Zamračila som sa smerom k blízkym stromom, hľadajúc veverku-kulturistku. Mala som v pláne naštvať slobodu zvierat a spraviť si z nej obal brašňu na shurikeny!

Ranzi Shimura

Nikde nič. Musela poznať nejakú maskovaciu techniku. Asi veverka partizán. 
Druhý orech ma trafil priamo do hlavy, až som poskočila a s hlasným "Auč!" som sa otočila smerom, ktorým letel.. chichotanie. Tie blbé veverky vedia si zo mňa robia srandu! Určite ich muselo byť viac. Prižmúrila som oči a rýchlo som sa otočila za zašušťaním. Mala som pocit, že večer na hlave budem mať niekoľko hŕč. 
"Rozmýšľaj Ra-chaan.. čo to hovoril papa? V každej divnej situáci chlastaj.. eh nie nie to ! to druhé.. ak nemôžeš chlastať.." A že som saké pri sebe nemala, otočila som sa k východu.
"UTEČ!" Vyhlásila som nahlas, dávajúc to dostatočne vedieť všetkým veverkám, ktoré si zo mňa mohli robiť srandu. A že som utekať začala. Priamo ku okraju budovy, odkiaľ som mienila preskočiť ďalej a ďalej. Ja sa po tie veverky vrátim! Bitka bola prehraná, no vojna ešte len začína.

Tamiko Chisei

Tami za sebou prudko zabuchla dvere a zamkla ich na západku. Pre istotu. V bezpečí svojho domova - aj keď išlo len o jednu veľkú izbu - si mohla vydýchnuť. Priskočila k oknu a trhla záclonami. Na ulici nikoho nevidela. Šťastie, naozaj. Tí študenti dokážu byť občas naozaj prefíkaní. V tmavej izbe sa zvalila na posteľ a zamyslene hľadela na strop. Aj napriek tomu že sa dostala do "tímu," nič sa tým vlastne nezmenilo. Akonáhle si našla nové miesto na tréning, o ktorom si myslela že nikto nepozná, niekto ju prekvapil. A dnes sa to samozrejme stalo znova. Mýtina, hlbšie v lese ako zvyčajne, sa zdala dosť mierumilovná, až ju prepadla banda študentov z akadémie, ktorí si všimli jej krvavé ruky. Nie, nestarali sa o jej zdravie. Ale ako otravné muchy jej nechceli dať pokoj, a Tami myslela, že prúd krvi striekajúci z jej ruky ich odohná. Rozhodne sa nemýlila, ale tak ako zvyčajne bežali žalovať senseiom, rodičom, dospelým... zrejme kohokoľvek našli prvého. Tami vedela že sa vrátia, tak sa radšej rýchlo vyparila. Nemohla riskovať že tie deti zistia kde býva. No na dverách už raz našla nápis, ktorý ju obviňoval zo spolčovania sa s démonmi.
Tami tieto myšlienky rýchlo zahnala a premýšľala aký bude jej nový tím. Teda, jeho jeden člen a sensei. Popravde ju to desilo. Mala vôbec niekedy kamarátov? A komu, okrem Kya, ukázala svoje schopnosti? Bála sa, že ju do tímu nikdy neprijmú. V jej pohľade veľmi pravdepodobné očakávanie, až sa jej do očí nahrnuli slzy.

Ranzi Shimura

Dopadla som na ulicu medzi ostatných ľudí. Obzrela som sa, no nevšimla som si, že by ma nejaké veveričky nasledovali. Chvíľu som sa ešte obzerala, stojac tam. Možno ma aj niekto napomenul, aby som len tak nestála uprostred ulice. Dosť som zavadzala, nech už sa ma museli obchádzať ľudia, ako aj rôzne vozíky a kto vie čo všetko. No bolo mi to jedno. Možno to bolo kruté, ale druhý ľudia ma až tak nezaujímali. 
"Chmmm.. divné.." Strčila som si ukazovák do úst a začala som si okusovať nechty. Zlozvyk, ktorého som sa od detstva nevedela zbaviť. No rozhodla som sa predsa len vydať niekam, ďalej. Aj keď bez určitého cieľu. Kto vie, čo po mne papa chcel týmto tu príchodom do dediny. Poslal ma sem aby som čo.. šírila pomáhala ľuďom? Možno sa ma len chcel zbaviť. Yep, to bolo viac pravdepodobné.

Ranzi Shimura


Malé decko.. takmer som sa vytrela na zem!! Zamračene som sa na to mladé uplakané niečo pozrela a v hlave sa mi objavoval jeden nápad za druhým, ako jeho situáciu ešte zhoršiť. Nemala som v pláne byť príjemná. Na tejto ulici bolo miesto len pre jedného človeka, ktorý bol hlavou v oblakoch! A to som mienila byť ja. Zhlboka som sa nadýchla a s prísnym pohľadom som.. no.. začala.
"Dávaj pozor kam šliapeš krpec!" Čupla som si k nemu a ešte mu na hlave spravila poriadneho orecha. Po tomto mojom.. nadstavení vlastného ega a ukázaní tomu mladému, kto je väčšia ryba v rybníku, som ho prekročila a išla som si zas svojou cestou. Hierarchia nepustí!

Ranzi Shimura

"Čo..č..ČO?!" Zvreskla som, v momente si naprávajúc kimono, ktorému chýbal pások! Ten malý zlodejský zasran!
"Počkaj keď ta chytím!!" Zavrčala som naštvane, upalujúc za bielovlasákom. "Mrňavec krpatý podlý.. bodaj by ťa veverička trafila do hlavy!" Hučala som snáď celú cestu za ním. Moc som sa s tým nepárala. Pokojne som aj povalila druhých ľudí, ak mi stáli v ceste. Bola som ako býk. Išla som po svojom. Rozšírené nozdry, takmer mi z nich išla para. Keď ho chytím, dám mu takú po zadku, že si týždeň nesadne..
"Tvoja prdel zažije prvú veľkú vojnu shinobi zasran krpatý!" Yep, pokriky som mala stále vyberavejšie.

Ranzi Shimura

Začala som registrovať niekoľko vecí. Napríklad fakt, že sa okolo mňa nachádzalo stále menej a menej ľudí, až sme dorazili na miesto, kde nebol okrem nás v podstate nikto. Stále sme boli v uliciach, no v takých tých neuprataných a škaredých.
Spozornela som. Tak nejak som to prestala brať ako hru. Ako sa zastavil, spravila som v podstate rovnaké a keď začal skladať pečate, spozornela som.. ešte viac. Shinobi? Ruky som v momente spojila v sebe a s rozhodnutým a sústredeným pohľadom som začala koncentrovať chakru. Aj keď na prvý pohľad sa nestalo vôbec nič. Kuchiyosen ktorého po mne povolal, som podľa vzhľadu spoznala. Síce som sa s tým nikdy nestretla, ale v chráme sa toho moc robiť nedalo.. a že sa tam nachádzalo kopec poznatkov a vedomostí.. Ruky som rozpojila a postavila som sa do bojového postavenia. Kopec dymu. Mávnutím ruky som vytvorila ohromný tlak, aj keď pôvod bol niekde inde, než v nejakej fuutonovej technike. Cez dym mohol ako ten tvor, tak aj ten mladík spozorovať obrysy inak len ťažko viditeľnej "ruky", minimálne tak veľkej, ako som bola ja sama. Ako som mávla jednou, druhú som si priložila k telu a s bojovým pokrikom ju vyrazila priamo do tvora, vytvárajúc tak "druhú" ruku, ktorá bola zovretá v päsť a mierila priamo do hlavy kuchiyosena. Nutno podotknúť, že som sa od neho stále nachádzala tak strednú vzdialenosť.

Ranzi Shimura

Netrafila som. No aspoň sa ku mne nedostala tá para, ktorá vyzerala aj takto z diaľky celkom.. horúco. Teda bola to para, horúca asi bola nie? Tak trocha kriticky som sa pozerala na to, ako to tu svojim poskakovaním ničí a ako sa všetko otriasa. Začala som uvažovať, pre čo som sa vlastne do tejto situácie dostala. To tu v Konohe takto fungovalo stále? Ani som sa nedivila, že sa mníši rozhodli zavrieť do kláštora a nevychádzať z neho, ak to nie je priam nutné. Zaregistrovala som prasklinu, ktorá sa v rýchlosti presunula popod mňa. Našťastie som stihla uskočiť na jednu z budov, o ktorú som sa zachytila pomocou chakry. Pomaly som si dala dole kimono, ktoré som zavesila o nejaký výklenok na stene a následne som sa znova prikrčila. Mala som v pláne zaútočiť, pekne zblízka.. a osobne. Aj keď som sa tam najprv musela dostať. Odrazila som sa teda od steny k ďalšej, čo sa nachádzala oproti na ulici.. a takto som pokračovala k tvorovi, ktorého som sa po ceste snažila trafiť ďalšími údermi za použitia Raigō: Senjusatsu. Nutno podotknúť že sa mi mierilo naozaj blbo. Bola som zvyknutá byť bližšie. Navyše moje chakrové "ruky" neboli obrovitánske, nemyslela som si, že budem schopná týmto spôsobom toho tvora vážnejšie zraniť. AJ keď bol celkom prcek.

Ranzi Shimura


"Totsugekii!!" Napriahla som sa oboma rukami nad hlavu a celou silou som tresla pod seba. No tá divná vec zmizla. Hlasné puff... pred tým, než som ju vôbec stihla trafiť. Ja som sa zrazu ocitla priamo nad prasklinou v zemi, do ktorej som tak trocha bezvládne padala. V hlave mi to začalo šrotovať, no nech už som rozmýšľala nad hocijakým spôsobom úniku, tento nápad mi z hlavy dostal kopanec od toho mladého, priamo do chrbta. Ako ? Zvraštila som obočie a zrazu som nad sebu uvidela iba uzatvárajúci sa strop. A ja ? Ja som ležala na zemi.. v nejakej.. miestnosti. Chodbe? Bola som z toho jeleň. Rozhliadla som sa okolo seba, šúchajúc si chrbát. Teda, moc som toho nevidela. Sotva na konček nosa. Znova som zvraštila obočie a po chvíľke mi z pery začala tiecť krv. Malo to jednoduchý dôvod. Rozkusla som si spodnú časť pery za účelom takého, celkom primitívneho no účinného spôsobu vymámenia sa z genjutsu - bolesť. Teda, myslela som si, že ma v nejakej fázy do genjutsu dostal. Mala som istotu ? Ani náhodou. No za pokus to stálo.

Ranzi Shimura

Tak, žiadne Genjutsu to očividne nebolo. No za pokus to stálo. Vyzeralo to tak, že ma naozaj niekto .. zavrel do zeme pod konohou. "Bože, keď si to takto v hlave hovorím, neznie to o nič lepšie.."  Povzdychla som si, sledujúc chlapca, ktorý sa predo mnou rozplynul. Chcela som odísť, chcela som sa na to vykašľať a zobudiť sa z lehátka v chráme. Ako "mních" som pochopiteľne na duchov verila.. a sakra.. že mi naháňali strach. AK mi ten chlapec niečo pripomínal, tak určite ducha! Chytila som sa za hlavu. Nervózne som zaškrípala zubami. Znova som ruky zložila. K ničomu to nepomohlo, len ma trocha boleli zuby.
"Oh Veľký Pustovník.. ak zistím kto si zo mňa robí srandu.. pošlem ho za tebou tou najrýchlejšou cestou." Zadrkotala som. Nie, neznelo to odvážne. Ruky som stískala v päste a s veľkou nevôľou som sa vybrala na stranu chodby, kde mizol ten mladík.

Ranzi Shimura

Vošla som do svetla. Nevedela som ako dlho som kráčala, no prišlo mi to tak trocha ako večnosť. Svetlo síce nebolo silné no keďže som bola zvyknutá na tmu, musela som privrieť oči. Začali mi slziť, na ćo som si ich pár krát pretrela rukávom kimona. Klepanie.. rázne som sa za ním otočila, pripravená k boju. Ruky som držala pri sebe a po istej.. v podstate univerzálnej pečati, ma obklopila zlatistá chakra a nad chrbtom sa mi sformovala čiastočná podoba niečoho, čo mohlo pripomínať "budhu". No nič dokonalé, dosť rozbité.. a nedotiahnuté. Neovládala som túto techniku na sto percent. Pre čo tá paranoja? No.. asi iba blázon by v tejto situácii paranoidný nebol.

Ranzi Shimura

Oprel sa odo mňa vietor. Inštinktívne som dala ruky pred seba, zaprela som sa do odporu, no bola som nútená spraviť pár krokov dozadu. Až keď som znova nabrala rovnováhu, vietor ustal. Bol to vôbec vietor? Snáď prvý krát som sa zatvárila pomerne vážne, no zároveň dosť šokovane. "Hej hej.. to si zo mňa robíš srandu.." Šepla som si pomedzi pery, keď som si uvedomila, že moja technika bola razom preč. Všetka moja nakoncentrovaná chakra bola fuč. Slová nepatrili mužovi, skôr mne. Ako keby som tak trocha nevedela pobrať, čo sa stalo. No nesnažila som sa pripravovať na ďalší boj. Aspoň zatiaľ nie. Kto vie, možno začne rozprávať. Stále som však bola v strehu. Nevzdávala som sa. Ruky som mala zavreté v päsť pripravená po neznámom skočiť. Bol síce príliš ďaleko a pravdepodobne by to nevyšlo no.. len ovečky čakajú na vlastnú porážku.

Ranzi Shimura

Inštinktívne som spravila krok dozadu. Nebolo by to prvý krát, čo som stretla nejakého lunatika. Určite to nebude ani posledný krát. Jeho slová možno dávali zmysel jemu, no mne príliš nie. Ďalší krok dozadu. Úprimne som netušila, o koho sa jedná. Vyzeral ako nejaký starý polochromý blázon, no to čo spravil pred tým nemohla byť náhoda. Ďalší krok vzad. Nechcela som, aby sa ku mne priblížil. Už z diaľky bol nebezpečný, čo takto zblízka? Pozornejšie som si ho prezrela, začala som rozmýšľať nad tým, že som sa bála možno zbytočne. Predsa len, nie každý bojovník na diaľku musí byť silný aj na blízko.. a on vyzeral naozaj, naozaj staro.