Trénink Ranzi

[ranzi_jmeno]

Miklo mi okom. Toto bol presne ten typ bullshitu, ktorý ma na skúškach stál nalomené rebrá. [rec=ranzi]" Yare yare.."[/rec] Z nosa mi takmer vyšla para, a ja som si začala masírovať hánky raz na jednej, no a po tom aj na druhej ruke. Dokonca som si ich aj popukala. Vyzerala som tak trocha ako býk, ktorému niekto pred ksichtom máva červenou zástavou. Senseika ani nemusela nič hovoriť, vlastne som do steny vrazila ešte skôr, než pootvorila ústa, no a po tom s náprahom druhou rukou. Bola som v takom tom stave, kde bol človek schopný prebúrať sa cez pol Suny, ak bolo treba a ak sa vyskytla príleźitosť.

[npc_name=aiko]Senju Aiko[/npc_name]

Aiko se ušklíbla, když Ranzi začala bourat další zdi ještě než přišel pokyn. Zdí tam bylo několik a vypadalo to, že než jednu zničila, další se postavila. Evidentně kvalitní dotonová technika. Ale to bylo vedlejší. Otázkou bylo, jestli si zuřivý býk všiml, že se něco dělo i za ní. [rec=aiko]"Hej, chytej!"[/rec] křikla senseika pobaveně a mrskla velkého železného Buddhu po své žačce. Nebylo nutno dodávat, že byl o dost větší a tak boural jednu zeď za druhou. A že Aiko měla asi největší surovou sílu široko daleko, takže jediná obrana byl jen zběsilý proti útok. Ale to bylo něco, co Ranzi chtěla, ne? Švihnout ošklivého železného páprdu někam do kouta. Ale měla obyčejná pěsť dost síly? Nebo byl čas na vhodnější kombinaci dvou útoků?

[ranzi_jmeno]


Z môjho vytrženia ma dostala až jedna vec.. a nie neboli to Aikine slová či pokyn k chytaniu. Tie som sotva počula cez krv, ktorú som v tomto návale, nech už to bolo čokoľvek, mala v hlave. Vytrhlo ma z neho až isté tušenie.. intuícia, ktorá ma prinútila prestať a otočiť sa v momente, keď už budha letel vzduchom. Oh rada by som povedala, že som s ďalším bujárnym a nebojácnym pokrikom budhu zarazila do zeme, že som pri tom vyzerala až primálne a nebezpečne, no nebola by to pravda. Na mojej tvári sa objavil výraz ktorý majú ľudia, ktorým potrvá ešte tak sekundu kým im dopne, čo sa deje. No a jedna sekunda bol dlhý čas, keď na vás letí budha ťažší než vy kedy len budete. Záblesk realizácie a ústa stočené do tvaru "ou" prišli len moment pred tým, než som ruky dala inśtinktívne k hlave.. no a budha ma doslova prevalcoval. ak sa zarazil do xy stien za mnou, ja som musela sama preraziť minimálne jednu z nich po tom, ako ma mrdlo do strany no.. kto vie. Ako keď vás trafí slon.. nie .. nie slon, ako keď vás trafí Aiko ktorá si z baranidla spravila Frisbee.

[npc_name=aiko]Senju Aiko[/npc_name]

A celý ten trénink byl... zatím naprosto k ničemu. Ranzi sice uměla bourat zdi, ale když na ní někdo zaútočil nečekaně zezadu, zatímco byla naštvaná, tak byla naprosto k ničemu. No, nebýt v anime světě nejspíše by se to už nemuselo řešit, buddha se naštěstí díky zdem trochu vychýlil z kurzu a odpálil Ranzi jen kamsi do strany. Jo a rozmlátilo to asi pár kostí a tak. Prostě klasický balíček zranění, který uměla dát Aiko dohromady.
Učitelka se tedy vydala za svojí dočasnou studentkou a začala jí vyhrabávat ze závalu trosek, aby si jí donesla na matračku, kterou vylovila bůh ví kde. [rec=aiko]"S tebou trénovat to je za trest,"[/rec] pronesla s úšklebkem zatímco začala dávat dohromady Ranzinu levačku a druhou rukou mírnila otřes mozku. [rec=aiko]"Dokážeš se vůbec nějak bránit?"[/rec] nadhodila myšlenku.

[ranzi_jmeno]

"Som v poriadku!" Zamrmlala som spoza trosiek, no sama som si nebola istá mojim vlasom. No a ani tým že mi zn ich trčala tak maximálne ruka, ktorou som sa sama snažila vyhrabať, nie úplne úspešne.
[rec=ranzi]"Aaau au au nie nie.. nie som v poriadku!"[/rec] Ubezpečila som skôr samu seba, keď ma z trosiek začala vyhrabávať Aiko. Teda ako niekto mohol s takou Cruelov spávať? Nechcela som si predstaviť hádky u nej doma a to, ako musia vyzerať.
[rec=ranzi]"So mnou? naozaj?" [/rec]Zamrmlala somtaký ten skrvavený úsmev. No nechýbal mi žiadne zub, to bolo plus. So sutinami vo vlasoch a mierne poblázneným výrazom od bolesti by som možno aj niekomu nahrala strach.. alebo minimálne obavy, o moje mentálne zdravie.
[rec=ranzi]"Ya.. ale nie som dosť psychotická na to, aby som bola v strehu dvadsaťštyri-sedem."[/rec] Zamrmlala som a snaźila som sa uvelebiť v tom príjemnom pocite, ktorý sa ale nedostavil. To liečenie stálo za hovno. Teda určite robilo svoje, ale zrastenie zlomenín to nebol žiaden med. Kto sa ma bude snažiť presvedćiť o opaku, ten schytá mojou novou technikou do brucha fakt že hej.
[rec=ranzi]"Myslím že.. to zvládnem sama."[/rec] Dodala som, keď sa úľava predsa len dostavila.[rec=ranzi]"Myslím tréning... mám svoje cesty a spôsoby, ktoré vám neprezradím.. nič v zlom ale chápete.. tajomstvá Hi no Tera." [/rec]Uškrnula som sa pri spomenutí mena ohnivého chrámu, z ktorého som pochádzala.

[npc_name=aiko]Senju Aiko[/npc_name]

Bylo jasné, že nebyla v pořádku, když se přes ní přehnal ocelový Buddha. Kdyby byla, Aiko by si možná myslela, že je nějakou reinkarnací slavných ninjů z minulosti, které mohl převalit želví ostrov a byli by v pohodě. [rec=aiko]"Trochu života do toho umírání, ne?"[/rec] nadhodila na její otázku na otázku. No prostě s těhulkou se těžko trénovalo. Obzvlášť s takovou.
Aiko tentokrát používala mnohem více chakry, aby dala Ranzi dohromady, takže to léčení bylo mnohem účinnější, ale rozhodne ne příjemnější.
[rec=aiko]"Jo, tak já si sednu v klidu do koutku a ty budeš trénovat. Ale z očí tě nespustím,"[/rec] řekla klidným hlasem jakmile po hodině dokončila léčení. Ve vzduchu to tu vypadalo na Takerovský filler jak se naučit druhou techniku. A taky se dalo počítat s tím, že poletí ještě jeden buddha... nebo tři.

[ranzi_jmeno]

S Aiko sme teda uzavreli takú nepísanú dohodu o neútočení a pravdepodobne aj prílišnom nerozprávaní po dobu.. neurčitú. To či to bol dobrý nápad, sa na teraz dalo len uvažovať. Každopádne som jej pomoc či “tutorovanie” jednoducho odmietla a s tým sa nedalo robiť nič.. keď sa jeden odmietol ďalej učiť, sensei sa mohol aj na hlavu postaviť. A nie že by Aiko bola mojim “domácim” senseiom, mohlo jej to byť jedno. Ešte v ten istý deň som teda skončila po zahojení mojich rán a nalomenín / zlomenín. Po tom som jednoducho zamierila na ubytovňu.

Nasledujúce dni ubehli.. no, v tichosti. Uź na prvý pohľad niečo nesedelo. Nech už bol tento prvý pohľad zo strany Aiko alebo kdejakého magora, ktorý by dával na Konožské tímy a ich tréning pozor. Môj prvý deň “samoštúdia” bol vlastne komický. Priśla som na dohodnuté miesto, usadila som sa spokojná, že som sa nachádzala v chládku a následne som si len ľahla, s nohami vyloženými na stene. Moźno kvôli krvnému obehu? Kto vie.
Ak by jeden človek neveril, že človek dokáže ničnerobiť niekohľko hodín, Aiko by mohla s hrdosťou povedať: “Raz som mala jednu žiačku..”. Presne to totiž bola výplň času, ktorý som na tomto súkromnom cvičisku strávila. Žiadne mlátenie do steny, žiadna meditácia, žiadne odriekavanie mantrí. Prvý deň? Len som ležala s nohami vyloženými na stene, rukami za hlavou a veľkou pomyselnou bublinou, vychádzajúcou z môjho nosa pri kaźdom väčšom nádychu či zívnutí.
A takto to pokračovalo aj ďalšie dni. Niekedy som si dokonca zobrala aj niečo na čítanie, no kdejaká nádej v to, že by sa jednalo o “tajné špeci hidden svitky”, bola zažehnaná veľkými nápismi a obrázkami na knižkách. Polovica boli rozprávky a bájky pre deti, tá druhá? No.. rozprávky a bájky pre dospelých. Niekoľko eposov, a nikdy som žiadny z nich nedočítala. Vlastne to vyzeralo tak, že s ilen prezerám ilustrácie a obrázky, niekedy prečítam nejakú pasáž.. a takmer nikdy som sa nedostala k poslednej strane. Pár krát som dokonca preskočila pokojne aj polovicu z celého “oného”. No čítanie s porozumením je na sto-pro úplne iná činnosť.
No aj cez všetky tieto okolnosti na mne bolo každý deň vidieť “zmenu”. Spočiatku menśie.. časom? Stále výraznejšie. Ako keď sa malá snehová guľa nabaluje a nabaluje, až naberie takú veľkosť, že roztrieska nejakú chatku na konci svahu. U mňa to boli isté.. vrásky. Najprv len veľmi jemné, ktoré sa dali prirovnať k tomu že napríklad.. veľa spím. No tieto jemné vrásky sa sfarbili na tmavo a o niekoľko dní sa nedalo diskutovať o tom, že mám pod očami také kruhy pod očami, ako keby som sa po nociach bila s miestnymi chuligánmi. Ono brať v potaz moju povahu to bola dosť možná a pravdepodobná alternatíva. Vlasy som mala snáť stále strapatšie a v jeden deň som si dokonca zabudla doneisť pásku cez oko, a Aiko mi prvý krát mohla pozrieť do oboch očí.. aj keď jedno zn ich dosť očividne nefungovalo tak, ako malo.. no a nehovoriac o tom, že mi určite chýbala sprcha.

Až v jeden deň.. ďalśí deň ktorý mal slúbiť ničnerobenie a oddych. Nebolo to ani na začiatku, ani pred koncom. Vlastne chvíľku po tom, ako sme obe s Aiko dojedli. K mojej pseudo-senseike som .. prehovorila.
[rec=ranzi]“Ayy myslím že to mám..” [/rec]Pomaly som sa postavila na nohy, aź mi ešte stále z úst vypadávalo kúsok riže. Oprášila som si dosť zaprášené a špinavé haori oboma rukami, poriadne som sa povystierala, až bolo počuť popukanie.. a vyzívavo som sa na senseiku pozrela.
[rec=ranzi]“Okay ! Udrite ma!” [/rec]Vyzvala som ju s nadšeným, zatiaľ čo som ruky nedala do žiadneho znamenia či techniky len.. som si ich zarazila do bokov. Až som hrdo vypla hruď. Mala som byť na čo hrdá sakra!! Aj keď Aiko nemala mať ako tušiť.. aký mám k tomu sakra dôvod. No v tom som si len prstom ďobla do hrude, pravdepodobne na znak niečoho na štýl "come at me bro!" No po tomto geste moje telo obalila zlatistá chakra.. teda ani nie tak "obalila", ako .. skôr vyšla zo mňa? Ťažko povedať, každopádne Aiko mohla spoznať niečo, čo fungovalo na princíp Chakura no Yoroi type techník.

[npc_name=aiko]Senju Aiko[/npc_name]

Pro Aiko to bylo docela zabitý, ale i ona měla dost svitků a knih u kterých se mohla zabavit. Dokonce to vypadalo, že si nějaké poznatky přepisovala do knih jiných. No, evidentně i ona dokázala sedět v klidu a koncentrovat se na práci. Nemluvě o tom, že byla už tak v osmém měsíci těhotenství, takže už neměla moc nároky na nějaké velké akce jako třeba ničení zdi vesnice nebo tak. A tak když se konečně Ranzi ozvala s prostou žádostí, vyskočila senseika energeticky na nohy a v očích měla pobavené jiskření. Ta holka asi fakt netušila, co chtěla. Co však Aiko zaujalo bylo zlatavé brnění, které se začalo objevovat. Nebylo to nic vzhledově výrazného, pouze chakrový obal, ale něco jí říkalo, že to nepůjde prorazit zase tak snadno. Zároveň však věděla, že nemohla proti Ranzi jít naplno. Čas do zkoušky se blížil a už by jí nemusela stíhat vyléčit na dostatečnou úroveň. Proto obalila svojí pěst chakrou, ale dala do toho sotva čtvrtinu sily. To bylo furt víc než měla většina ninjů ve vesnici, ale zároveň to nebylo nic, čím by propálila Ranzi skrz na skrz. A pak jí prostě flákla do hrudi. Férovka?

[ranzi_jmeno]

Bola to.. tretina sily. No a keďže sa senseika nenapriahla tak, jak keď udrbala budhovi, tak mnou až tak nemyklo.. teda pred úderom, kvôli psychike a tak. Síce som si chvíľku pred jej úderom spomenula na tie diery čo robila do kovového budhu.. bolo moje brnenie silnejśie než kov ? Spraví aj do mňa dieru? Budem mať zas pokazené rebrá? No bolo neskoro nad tým rozmýšľať nejak ďalej. Moje nohy totiž opustili planétu zem, ako ma po jej údere nadvihlo.. a mrdlo so mnou do steny za mojim chrbtom. Keďže som ju za sebou nezbúrala, tak bolo no.. vidieť, že nepoužila plnú svoju silu. Stále to ale bola rana, po ktorej som sa musela viac než otriasť.

Aj by som dopadla na nohy, ale v stene som bola tak trocha zaseknutá. Nevedela som ani nič povedať kvôli tomu, že som mala zľahka vyrazený dych a pokus o slovo by ma len rozkašľalo. No to po chvíľku prešlo.. a ja som Aiko naznačila zdvihnutý palec hore.
[rec=ranzi]"Ay.. okay.. žijem." [/rec]Uškrnula som sa a s povzdychom som si rukami pomasírovala rebrá.
[rec=ranzi]"Nevyzerajú ako zlomené.. " [/rec]Vyliezla som zo zeme, spravil som zopár krokov a pozrela som sa za seba.
[rec=ranzi]"A ani žiadna krv.. hej.. to vyzerá ako celkom úspech nie?" [/rec]Uškrnula som sa na Aiko, a nadšene som si popukala hánkami. Nebola to výzva, skôr také gesto odo mňa, pre mňa.

[npc_name=aiko]Senju Aiko[/npc_name]

Třetinu síly, kterou nekoncentrovala do jednoho bodu, ale to bylo jedno. Vypadalo to, že Ranzi si zvládla pořídit i nějakou tu obranu a to se mohlo během zkoušek zatraceně hodit. [rec=aiko]"Jo, žiješ,"[/rec] řekla pobaveně Aiko, zatímco viděla jak se vyhrabávala ze zdi. [rec=aiko]"Co žebra? Jsou v pohodě?"[/rec] nadhodila ještě, byť si za svojí předchozí práci na ní docela stála. Vypadalo to, že trénink byl u konce, jednoočka si udělala svoje a víc toho asi nebylo potřeba.
[rec=aiko]"Ale připrav se na to, že na zkoušce nikdo svojí sílu brzdit nebude,"[/rec] varovala jí ještě. Pak si mohli případně pokecat a jinak se mohlo jít mlátit všechno živé a neživé.